Výlet do Amazonky

Na konci môjho pobytu v Kolumbii sa mi splnil jeden z mojich snov – návšteva amazonského pralesa. Bol to neskutočný zážitok, ktorý mi doslova vyrazil dych. Jednoducho nádhera.

Výlet sa začal v utorok, 23. apríla 2019. Okolo 19:00 sme odleteli lietadlom z môjho „domovského“ Ibagué do Bogoty. Keďže Kolumbijčania si dávajú vždy načas, takmer sme let nestihli. Zachránilo nás len meškanie letu, ktorý sa oneskoril asi o hodinku a pol. Hneď po prílete do Bogoty sme si s Tigist išli kúpiť jedlo, keďže sme noc strávili v hotely a na večeru sme už ísť nestihli. Ja som sa osprchoval a počkal na môjho spolubývajúceho, ktorý dorazil až okolo jednej ráno. Ráno sme museli skoro vstávať, pretože let bol už okolo 8:30. Ráno nastala klasická situácia – takmer sme nestihli raňajky a následne ani transport. Chvála bohu nás počkali a tak hurá na letisko. Moje prvé kroky na letisku, po odčekovaní batožiny a pozdravení sa so všetkými, smerovali do Starbucks. Potreboval som poriadnu kávu na prebudenie. Odtiaľ som už utekal ku svojmu gejtu, ktorý ako zákonom schválnosti bol na opačnom konci letiska. Keď som dobiehal, tak už sa v podstate nastupovalo do lietadla. Zisťujem, že čo sa týka dochvíľnosti, sa začínam podobať na Kolumbijčanov.

Let zbehol veľmi rýchlo, jedine pristátie bolo kvôli počasiu trošku zdĺhavé. Ja som si dovtedy tak celkom neuvedomoval, čo je to dažďový prales, kým som doňho neprišiel. Tiež som bol napríklad zaskočený, že tam tak často prší. Trochu som tu asi ohlúpol, však sa volá dažďový, haha. Hneď ako som vystúpil z lietadla, ovalila ma obrovská horúčava a vlhkosť. Po vyzdvihnutí batožiny a zaplatení nejakého poplatku, sme sa vybrali nájsť náš autobus a potom sme sa už viezli smer hotel. Hotel bol na kolumbijské pomery pomerne slušný. Mal sprchy aj wc a jedlo bolo jedlé. Bál som sa ale piť džúsy a rôzne limonády, kvôli kvalite vody, pretože som nechcel ochorieť. Okrem vody si bolo treba dávať pozor ešte na komárov, ale to bolo asi tak všetko. Po obede v hotely, nám rozdali pokyny. Mali sme chvíľku voľna a následne sme sa išli prejsť po mestečku Letícia. Bolo to trochu nudné. V tej horúčave som sa nevedel absolútne sústrediť, plus nič extra zaujímavé tam nebolo. Keď sme sa vrátili do hotela, iba sme oddychovali a navzájom sme sa rozprávali. Neskôr prišli ľudia, ktorí leteli z Cali. Zvítali sme sa s nimi a išli sme na večeru.

Na druhý deň ráno som sa počas raňajok dozvedel, že jednému dievčaťu z našej skupiny bol ukradnutý mobil. Išiel som teda za ňou a opýtal som sa jej, akej značky mala mobil. Mala iPhone, ako ja, a tak som jej navrhol, že jej môžem pomôcť lokalizovať ho pomocou aplikácie. Naozaj sa nám ho aj podarilo nájsť na mape, ale nemohli sme ho ísť hľadať sami. Zavolali sme preto políciu a tak už aj s policajtmi sme sa ho vydali hľadať. Po chvíli sledovania ale prešiel zlodej aj s mobilom do brazílskej časti mesta, kam sme už s kolumbijskou políciou ísť nemohli. Zavolali sme teda brazílsku políciu, ale ani s nimi sme neboli úspešní. Tlačil nás totiž čas, pretože sme mali zarezervovanú loď, ktorá nás mala odviesť do iného mesta. Tak sme sa museli s prázdnymi rukami vrátiť späť. Snažím sa na všetkom hľadať pozitíva, a hoci mi boli dievčiny veľmi ľúto, že prišla o mobil, pre mňa bolo zaujímavé, že som sa neplánovane na chvíľu ocitol v Brazílii. A navyše som pátral spoločne s kolumbijskou aj brazílskou políciou.

Cesta loďou do mesta Puerto Nariño trvala asi hodinku a pol, pričom počas plavby pršalo asi trikrát. Mali sme šťastie, pretože sa nám podarilo vidieť delfíny. Keď sme dorazili do mesta, očaril nás exotický pohľad na zaplavený park a basketbalové ihrisko, pričom druhý breh Amazonky takmer nebolo vidieť. Hotel bol v rustikálnom štýle s množstvom použitého tropického dreva. Po celom dní plnom aktivít sme mali chvíľku oddych a obed. Po obede sme vyrazili na menšiu túru. Síce veľmi pršalo, ale nakoniec to stálo za to. Liezli po mne opice a na ramene mi pristál papagáj. Aj toto bol reálne jeden z dôvodov, prečo som sa tak tešil na tento výlet. Jednoducho exotika na každom kroku. Po návrate z prechádzky nás čakala večera. Nestačili sme si ani vydýchnuť a už nás čakala ďalšia, tento krát nočná túra. Môj problém bol, že som nemal so sebou gumáky. Keďže tam prší takmer každú hodinu, bolo všade hrozne veľa blata. Navyše sme nekráčali po chodníku, ale brodili sme sa cez džungľu. Na hotel sme sa vrátili zmordovaní okolo pol jedenástej v noci. Po dlhej sprche som hneď zaspal ako zabitý.

Ráno sme si mohli pospať asi do deviatej. Program bol už voľnejší. Naraňajkovali sme sa a vyrazili loďou po Amazonke. Pred raňajkami som si ešte išiel vyčistiť zablatené topánky, a hádajte kam? Samozrejme, do rieky Amazonky.

Ako som už spomínal plavili sme sa loďou po Amazonke. Zrazu sme zakotvili uprostred rieky a bolo nám povedané, že môžeme ísť do vody. Na otázku či je to bezpečné, odpoveď bola, že vraj áno. Problém mali len dievčatá, ktoré mali svoje dni, pretože v Amazonke žijú okrem iných rýb aj pirane. Preto tieto dievčatá nemohli ísť plávať. Jasné, že som sa spočiatku trochu bál, keď vám povedia, že idete plávať s piraňami. A keďže som bol obzvlášť zvedavý, dozvedel som sa, že je tam aj veľa krokodílov. Po chvíľke som bol pokojnejší, veď ma nič zatiaľ nič nezožralo haha, tak to bude všetko v pohode. A aj bolo. Najlepší pocit bol, keď sme sa nechali unášať tokom rieky.

Po plávaní sme zakotvili pri domčeka na brehu, z ktorého sme chytali ryby. Mne sa bohužiaľ nepodarilo chytiť nič. Následne nás zobrali späť do mesta, kde sme mali obed a oddych. Išiel som si nakúpiť suveníry a rôzne iné veci. Keďže sme boli blízko hraníc s Brazíliou, väčšina vecí v obchode bola označená portugalsky. Mal som tak možnosť ochutnať brigadeiro, açaí či guaranu. Neskôr ku večeru nás zobrali na túru, kde sme mali spoznávať liečivé rastliny. Nejako sa nám tá túra ale pretiahla a dokonca sme zablúdili. Museli sme preskakovať priekopu s vodou, následne sme prebrodili rieku a štverali sa do kopca, kde sa veľmi šmýkalo, lebo tam bolo blato. Okrem toho bolo neskutočne dusno a teplota bola 34° Celzia. Musím ale povedať, že to bol asi jeden z najlepších zážitkov, aké tu v Kolumbii mám. Po príchode na hotel, poriadnej sprche a dobrej večeri sme ešte išli spoznávať kultúrnu stránku Amazonky. Stretli sme sa totiž s domorodým kmeňom. Rozprávali nám o ich tradíciách a ako žijú tak oddelení od sveta. Mali sme možnosť pýtať sa aj otázky, ale ja sa priznám, že som počas tejto prezentácie od únavy zaspal.

Na druhý deň sme vstávali skôr, pretože tento deň sme okolo desiatej mali ísť do Peru! Hneď ráno som si išiel umyť topánky od blata, zase do Amazonky haha. Kvôli vysokej vlhkosti vzduchu mi však nevyschli a nemal som inú možnosť, len si ísť kúpiť plastovú tašku, do ktorej som ich dal, aby som niečo nezamočil. Plavba loďou bola pomerne krátka, trvala asi iba hodinku. Hotel bol našťastie blízko. Pretože všetko v jeho okolí bolo zaplavené vodou, chodili sme po improvizovaných mostoch z dosiek. Po vybalení a obede sme si v hotely nakúpili suveníry a išli sme sa pozrieť na prednášku domorodcov. Bola to taká prezentácia ich kultúry. Tancovali nám, spievali a rozprávali o liečivých rastlinách. Hneď vedľa “prednáškovej sály” bola vlajka Peru s ktorou som sa odfotil. Po návrate na hotel sme výnimočne nemali žiaden program. Tak sme do večera len leňošili a rozprávali sa.

Posledný deň výletu nás po raňajkách nalodili do člnov a plavili sme sa na „prehliadku“ rieky Amazonky. Zaujímavé bolo pozorovať leňochodov na stromoch pri rieke. Následne sme si zase zaplávali, tento krát nie priamo v Amazonke, ale v jednom jej prítoku. Žiaľ, zabudol som, ako sa ten prítok volal. Plávanie bolo perfektné, plus som bol veľmi rád, že som sa mohol osviežiť vo vode, lebo vonku bolo príšerne horúco. Len čo sme vyliezli do našich člnov, zbadali sme v Amazonke húf ružových delfínov! Všetci sme hneď naskákali späť do vody, aby sme si s nimi mohli zaplávať. Bol to neskutočný zážitok! Ako sme sa štverali späť do člnov, začalo liať. Ak by to bol normálny osviežujúci dážď, bolo by to super. To čo však padalo z neba, mi pocitovo pripadalo ako krúpy. Ľadovo chladné kvapky spôsobili, že ako bolo dve minúty predtým horúco, teraz som sa cítil ako na severnom póle. Navyše nebolo nič vidieť, pretože sa vytvorila hustá hmla. No niečo neskutočné. Človek si naplno uvedomí, že je v dažďovom pralese, až keď zažije niečo podobné, ako mi pred chvíľou. Našťastie sme hneď išli do hotela. Tam sme si chvíľu oddýchli pomaly sme sa začali baliť. Večer nám rozprával náš sprievodca strašidelné historky z tejto oblasti, údajne pravdivé.

Zobudili sme sa všetci spolu. Dobalili sme sa a po raňajkách odišli do Letície. Potom sa už všetko zbehlo akoby veľmi rýchlo. Pamätám si už len ako sme stáli v rade na letenky, dokupovali sme suveníry a lúčili sa s ľuďmi, ktorí išli do Bogoty iným lietadlom. Cesta späť bola pomerne v pohode až na to, že po celý let sme mali dosť silné turbolencie. Po prebratí batožiny na letisku v Bogote som utekal do Crepes and Waffles, čo je jedna veľmi dobrá reštaurácia. Keďže sme sa tam mali všetci ešte naposledy stretnúť, bál som sa, že sa mi neujde miesto. A dobre som urobil, lebo keď som tam prišiel, už tam sedelo okolo pätnásť ľudí. Po obede (mal som waffle s nutellou a banánom a palacinky s jahodami a nutellou – samá zdravá strava) sme sa rozlúčili s ľuďmi, ktorí bývali v Bogote a presunuli sme sa bližšie k našim gateom. Uvedomoval som si, že je to posledné stretnutie s týmito úžasnými ľuďmi a naplno mi došlo, ako mi budú všetci chýbať. Všetci pri lúčení plakali, len ja som nejako nemohol. Na mňa smútok z lúčenia doľahol až keď som ja sám odchádzal a išiel ku kontrole príručnej batožiny. Posledný krát som sa rozlúčil s kamarátmi, ktorých zrejme už v živote neuvidím a uplakaný som sa vybral smerom do Ibagué. Celú cestu som plakal, pretože som si predtým neuvedomoval, akí sú tí ľudia pre mňa dôležití. Určite sa plánujem stretnúť s ľuďmi, ktorí bývajú v Európe, ale s Američanmi a Kanaďanmi to už bude trošku ťažšie.

Tento výlet hodnotím ako jeden z najlepších zážitkov vôbec v celom mojom živote. Som nesmierne vďačný za možnosť spoznať ľudí, ktorých som na výmene stretol. Pamätám si, ako som prvý deň na Introcampe Tereze hovoril, že si neviem predstaviť, že toto má byť moja druhá rodina, a že neviem či budem mať vôbec nejakých kamarátov. V živote som sa tak nemýlil. S niektorými z výmenných študentov sme boli spolu len tri týždne, napriek tomu mi mnohí pripadajú lepší kamaráti ako ľudia na Slovensku, ktorých poznám povedzme aj päť rokov. Je to neuveriteľné.

Dúfam, že sa vám článok páčil a že vás nenudil. Veľa článkov už na mojom blogu nepribudne, pretože odchádzam domov už o 8 dní.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s